Pozor, mama sa postí! Alebo ako zvládnuť pôst na materskej

Pozor, mama sa postí! Alebo ako zvládnuť pôst na materskej

Už nejaký ten rok si užívam pokojnú idylku mamy na materskej dovolenke. No dobre, väčšinou to nie je ani pokojná, a už vôbec nie idylka. Jedine, že by sme nejakým zvráteným spôsobom považovali za idylku málo spánku, nepravidelný príjem potravy, v lepšom prípade (iba) jedno dieťa neustále prilepené na nohe a podobné vymoženosti, ktoré v materstve pravidelne zažívame.

Niekedy sa dostávame do podobného kolobehu a až po rokoch si uvedomíme, že čas nám ubehol doslova pomedzi prsty. Nielen dni, či mesiace, ale dokonca aj roky a všetko, čo obsahujú. Aj také obdobie, ako nám práve začalo. Pôst. Priznávam, že to nikdy nebola moja obľúbená časť roka. Odkedy som na materskej dovolenke, mám z neho dokonca až strach. Nielen kvôli sebe. Bojím sa, aby si moje odriekanie neodniesla aj moja rodina. Veď koľkokrát je vedľajším produktom postenia sa aj nervozita a nevrlé slová? A napokon, nepostím sa azda pri deťoch už aj tak dosť? Veď už beztak málo spím, nepravidelne jem, kávu pijem teplú len vo výnimočných prípadoch, čokoláda mi nikdy neostane celá (a jesť ju kvôli tomu na záchode mi vskutku nepríde najdôstojnejší spôsob). Čoho sa mám teda ešte vzdať?

Alebo čo mám darovať? Tých pár minút času, čo mám pre seba, keď nakupujem? Alebo posledné sily v dvojhodinovej hre s bábikami? Alebo azda permanentne otvorené náručie?

Alebo kedy, kde a ako sa mám modliť? Existuje aj iná možnosť, ako pri uspávaní, varení alebo sprchovaní? Úprimne sa vyznávam, že neviem. Vlastne, donedávna som nevedela. Kým mi pri modlitbe nedošlo, že sa určitým spôsobom postím už dlho a je to tak dobre. Popieram svoje sebectvo, obetujem svoje potreby, darujem sa celá a modlím sa v každej chvíli.

Od chvíle, kedy mi do rúk vložili nášho prvorodeného syna, žijem svoj každodenný pôst. Ba, na moje vlastné prekvapenie, žijem ho väčšinu času s úsmevom. Hádam, že o tom je hlavná podstata pôstu. A tak si to snažím pripomenúť každé ráno. Áno, aj v to ráno, ktoré sa vlastne začína už v neskorú noc. A áno, aj v to ráno, keď sú raňajky vlastne obedom. A jasné, aj v to ráno, keď mám na nohách prilepené dve malé stvorenia.     

Foto: https://oca.org

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *