Otec, les a ja

Otec, les a ja

Neďaleko nášho sídliska máme les. Ale nie taký hocijaký. Je to vskutku zázračný les. Aspoň teda pre mňa určite. Nachádzam v ňom pokoj. Načerpám silu. Dobijem baterky. A hlavne – znovu počujem svoje vlastné myšlienky. Dokonca, keď som v ňom dostatočne dlho, začínam znovu počuť aj Otcove myšlienky. O mne a o Jeho plánoch s mojim životom.  Je jedno, v ktorom ročnom období tento zázračný les navštívim, ale najradšej mám jeseň. Nie kvôli romantike šuštiaceho lístia pod nohami. Ani kvôli zmenšujúcej sa šance naraziť na medveďa. Jeseň mám rada (aj) kvôli hríbom. Nikdy by som neverila, že sa zo mňa môže stať náruživá hubárka. No už štyri roky ňou naozaj som. Ako tak chodím po lese a ostrím zrak na hríby, Pán Boh mi ukazuje paralely medzi ich hľadaním a mojim chodením po Jeho boku. Viem, môže to znieť čudne. V skutočnosti ale vlastne nie je. Ako hubár – začiatočník, ale náruživý – som sa naučila niekoľko zásad, ktoré sa však až priam neuveriteľne dajú aplikovať aj v živote s Otcom. Veď posúďte sami:

  1. Vyzbrojiť sa vhodným oblečením a topánkami je základ – nie, nepotrebujete nič extra za stovky eur. Dôležitá je pevná obuv, ktorá znesie prípadné mokro a blato. A tiež vetrovka alebo aspoň teplá mikina. Nespoliehajte sa, že je vonku momentálne pekne. V lese sa to môže raz dva zmeniť. Rovnako to platí aj keď kráčate s Otcom. Potrebujete byť vyzbrojení – mať dobrý základ v podobe poznania Jeho slova a „brať si“ Ho so sebou v každom počasí.
  2. Nájsť si paličku – pomocníčku je super nápad – moje deti majú radi rozprávku o ježkovi a zajacovi a ich odlišnom pohľade na obyčajnú palicu. Pre zajaca to bol len obyčajný papek. Ježko ho však vedel používať naozaj užitočným spôsobom. Verte mi, že v lese sa vám taká palica naozaj zíde. Ak už na nič iné, tak na to, aby ste sa o ňu mohli opierať. Nie je to tak aj v živote? Každý z nás potrebuje mať niečo, resp. niekoho o koho sa oprie. Keď nemá dosť síl, keď potrebuje zdolať ťažké miesto, keď potrebuje preskočiť prekážky… Niekedy nestačí modlitba, pôst, ani obety. Niekedy potrebujeme oporu v podobe človeka, preto je tu bod tri.
  3. Spoločnosť je vítaná – asi nemusím zdôrazňovať, že nie je úplne bezpečné chodiť do lesa sám. Obzvlášť, ak idete do miest, ktoré nepoznáte. Mať spoločníka je vždy fajn. Prirodzene, nemusí vám byť hneď za zadkom. Ale vždy je dobré vedieť, že je nablízku niekto, kto je tu pre vás. Na koho stačí zavolať a pribehne. Kto vám odkloní konáre z cesty a vyberie bodliaky z vlasov…
  4. Nezbierať huby, ktoré nepoznáte – niekedy to zaberie málo, inokedy viac času, kým sa naučíte, ktoré hríby sú jedlé viackrát ako iba raz. Keď to však už viete, často to viete rozlíšiť aj z väčšej vzdialenosti. Nemusíte sa ani len približovať a už vôbec nie chytať. Rovnako to býva aj v živote. Čím dlhšie chodíte s Bohom, tým skôr viete rozlíšiť dobré veci od zlých. Nepotrebujete ich dlho skúmať. A každá situácia, keď si nie ste istí, vás naučí niečo nové. O sebe, ale aj o Ňom.
  5. Nevzdávať to – aj hubársky veterán s kilometrami prejdenými krížom krážom cez hory občas obíde naprázdno. Nemyslím však, že je to pre neho dôvod nevojsť už nikdy do lesa. Naopak, stavím sa, že hneď s novým svitaním budú jeho kroky smerovať práve tam. Ak aj nie kvôli hríbom, tak kvôli tichu, pokoju a vlastným myšlienkam. Nevzdávať to je dôležité aj v každodennom živote. Aj vtedy, keď nenachádzate nič, čo by za to stálo. Aj vtedy, keď ste na dne. Možno sám. Možno, naopak, obklopený davom, hlukom, nepokojom, neláskou, nevďačnosťou… A ak naozaj nevládzete, skúste urobiť aspoň jediné – nechajte Jeho nech vládze za vás.

Mám rada chvíle, ktoré môžem tráviť v zázračnom lese. Hríby, ticho a pokoj sú jeho vítaným bonusom. Hlavný dôvod, prečo ho vyhľadávam je však ten, že v jeho zákutiach so mnou kráča Otec.

Foto: unsplash.com

One thought on “Otec, les a ja

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *